Čo ostane, keď vyzlečieme všetky očakávania?

1. apríla 2018
dievča s fotoaparátom

Blogosféra mi začala chýbať. Myslela som si, že už v sebe nenájdem potrebnú dávku duševného exhibicionizmu a pár myšlienok, ktoré stoja zato, aby sa z článkov nestali len obľúbené, no prázdne prehliadky nastajlovaných fotografií „života“.

Pred pár dňami bol veľký piatok. Deň, kedy som vyzliekla všetky svoje veľké očakávania.

Očakávania, ktoré ma sprevádzali životom. Od ľudí, čo ma obklopujú. A predovšetkým od seba. Nikdy predtým, vlastne až doteraz, som si to neuvedomovala tak ostro. Tie moje veľké očakávania neboli na mieste. Prirodzene si každý z nás vytvára akési očakávania, ale ak nedochádza k ich naplneniu, stret s realitou o to viac bolí. Ale ja som v tomto som bola majsterkou. Idealistka a iluzionistka v jednom. Priala som si, aby všetko bolo také, aké som si vysnívala, aby reakcie ostatných boli také, aké som plánovala, aby sme robili to, čo som chcela ja. Jednoducho, aby to svet šiel podľa mojich pravidiel. A keď to tak nebolo, nasledovalo sklamanie.

Nádej robí ľudí jemnými, očakávanie prudkými.  E.Benyoëtz

Vždy som túto „vlastnosť“ brala, ako niečo, čo ku mne patrí a nevšímala som si, ako mi to komplikuje život. No keď som sa nad tým poriadne zamyslela a vyzliekla očakávania…

Stala som sa slobodnejšou.

Už nečakám, že sa všetko bude diať tak, ako si prajem.

Už nečakám, že život bude iba krásny a všetky problémy dokážem vyriešiť cez noc.

Už nečakám, že do konca roka budem mať na Instagrame 10k.

Už nečakám, že sa moja kniha stane bestsellerom.

Už nečakám, že mi ľudia budú čítať myšlienky a dostanem to, čo si prajem bez toho, aby som to čo i len vyslovila.

A  viete, čo ma ešte zaujíma? Tá tenká hranica medzi snami, ktoré sú skutočne naše a tými, ktoré do nás vložili rodičia alebo spoločnosť ako jedno z očakávaní. Miesto toho, aby sme zistili, kým skutočne sme, preberáme od malička rôzne roly, ktoré nás formujú do niekoho, kým možno ani nechceme byť. A prestať sa snažiť byť niekým, kým sme vlastne ani byť nechceli, je niekedy neuveriteľne ťažké. Častokrát musíme najprv sami v sebe spracovať to, čo nás odlišuje od sveta tam vonku, prijať to a až potom vedome vyjsť z toho pomyselného kruhu. A povedať to najúprimnejšie prepáč za niečo, za čo vlastne ani nemôžeme len preto, že sme nesplnili očakávania.

Nekomplikujme si život prílišnými očakávaniami.

A skúsme jednoducho žiť.

Možno je to oveľa krajšie, ako to, čo sme čakali a ani o tom nevieme. Ja začínam…

You Might Also Like

1 komentár

  • Reply Radka 2. apríla 2018 at 9:50

    Naprosto souhlasím, že odlišit vlastní sny od těch vytvořených na základě očekávání ostatních, je hodně složité. Něco chceme už takovou dobu, že uvědomit si, že to ani nevzešlo z nás, se podobá uznání nějaké porážky. Snažím se na to dívat tak, že ať už je to můj původní sen nebo ne, jeho naplnění by mi mělo přinášet štěstí a pocit uspokojení. Pokud ne, tak to asi nebylo ono a je čas se pohnout dál.

  • Komentáre

    This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.