Keď sa meníš na motýľa, ale bojíš sa…

7. februára 2018
dievča tulipány

Pamätáte sa, ako som v lete písala o strachu? O tom, ako ma ničí a chcela by som pred ním ujsť. V jeseni som si myslela, že to je už za mnou, ale až teraz zisťujem, že šlo len o začiatok. Strach ma pomaly ovládol. Nie, nie sám. Nechala som ho a on ma zlomil. Pomaly prevzal kontrolu nad mojim životom. Nad prácou, nad vzťahmi aj nad tým najdôležitejším. Nad vzťahom k sebe samej.

Keď v noci nespíš a cez deň nežiješ…

Kedysi pre mňa existovali dni a noci. A rána. Krásne rána, pomalé rána alebo zamračené. To je jedno aké. Za posledných 38 dní som žila iba dni. Dni, ktoré boli bezsennými nocami. Dni, ktoré boli vlastne nočnými morami ibaže v priamom prenose. A spala som tak málo, žeby som trhla asi svetový rekord. A nielen v nespaní, ale aj v rozchodoch, unáhlených rozhodnutiach a ubližovaní tým, na ktorých mi najviac záleží. Vrátane seba a svojej duše.

Mojou každodennou hudbou sa stalo ticho, výčitky, séria pochybností o láske, živote a nakoniec aj smrti. Včera ráno som z postele vstala s možnosťou, že keď zamknem dvere bytu, do ktorého som sa len pred chvíľou presťahovala, možno sa už nevrátim.

Bolo to len zúfalé vyvrcholenie toho, že mi takmer umrela duša. Včera ráno som mohla umrieť s ňou. Objala by ma rieka a všetko by bolo ľahšie. Pár sekúnd by som možno trpela a potom by to nastalo. Pokoj. Bez citov. Bez výčitiek. Bez lásky.

Ibaže útek nie je riešenie.

Ani pred strachom som neušla. Dohnal ma. A ešte ako…

Dnes, keď píšem tieto riadky, siahla som si na dno seba. Prijala situáciu, v ktorej sa nachádzam, zatváram dvere za minulosťou a všetkým tým, čo som urobila. Minulosť sa nedá zmeniť. Ani bambilón sĺz nedokáže zvrátiť už povedané. Jediné, čo mi ostalo je tu a teraz a pohľad dopredu.

Moje zrkadlo ma donútilo pomenovať všetko, čoho sa bojím, v klbku svojich strachov začínam vidieť jednotlivé nite, ktoré, ak sa na to pozriem logicky, sú smiešne.  Ale vidím aj také, ktoré sú naozaj vážne a stále mám chuť pred nimi ujsť. Ibaže teraz už viem, že pred strachom sa nedá ujsť a ani skryť. Ani Bachove kvapky, ani google nepozná liek na strach. Jednoducho musím ísť a urobiť to, čoho sa bojím. A nemusí to byť hneď všetko, ale stačí krok po kroku. Preto som dnes prijala pozvanie na festival Hory a mesto, kde budem prednášať o minimalizme.

Ja?

Ja!

Niečo vo mne vie, že to zvládnem. A nielen to. Bude to skvelé…

Keď necháš ostatných rozhodovať o tom, kým si…

V nejakej reklame som raz počula, že ak si hladný, nie si to ty. To isté sa deje so mnou, keď sa bojím. Nie som to ja. Urobila som veci, ktoré by som pod vplyvom strachu neurobila. Nechala som iných, aby mi nahovorili, kto som. A vlastne ani neviem, ako sa to stalo. Len som si uvedomila, že v jeden večer si v duchu opakujem slová, ktoré by som za obvyklých okolností nepovedala.

A vtedy mi došlo. Ako som len mohla…? Ako som len mohla prijať úsudky iných o sebe len tak. Bolo to slabosťou? Bolo to tým, že ma zlomil strach? Absenciou sebalásky? Stratou istoty? Možno všetkým dohromady… Ale to uvedomenie prišlo. Došlo mi, že ak si iní myslia, že niečo nedokážem, neznamená to, že majú pravdu. Ak si iní myslia, že robím hlúposť, neznamená, že ju robím.

Viem, že neistotu a strach v sebe musím prijať. Priznať si chybu a ísť ďalej. A žiť ďalej. Nechcieť ostať navždy húsenicou v kukle, ktorej je dobre iba preto, že sa bojím zmeny. Veď motýle majú krídla…

s láskou

danielaslavik

You Might Also Like

11 komentárov

  • Reply Ema 7. februára 2018 at 16:52

    Úžasný citlivý článok s dávkou úprimnosti ? veľmi si ťa vážim, že si to tajto zo seba dokázala dať von… Prajem ti všetko dobré a nezabúdaj, že pred svetlom je vždy najväčšia tma 🙂

  • Reply Anhale 7. februára 2018 at 17:15

    Nádherný článok. Hoci neviem, čo v tvojom živote spôsobilo tieto pocity a problémy, ešte pred pár týždňami som sa cítila rovnako a tieto pocity ma ničili niekoľko rokov. Za ten čas bolesti a sĺz som si uvedomila, že treba prijať svoje pocity, odpustiť si, milovať samú seba a že všetko chce čas. Pevne verím, že sa čoskoro budeš cítiť lepšie a z týchto týždňov vyjdeš silnejšia ako kedykoľvek predtým. Nikdy neprestávaj veriť (v samú seba) ♡

    • Reply Jozo 10. februára 2018 at 14:40

      Slecna D. je lesba. Povedal by som ze priam tepla lesba. A podla mna sa s nou rozisla ta druha lesba so spolu zdielali obojstranne dildo. A teraz je na to dildo sama tak je v depresii. Ale moja rada je – D. nezufaj, kup si vela lubrikantu, ono to prejde.

  • Reply Peter 7. februára 2018 at 23:12

    Preboha, Daniela, tento text je o Vas ? Ako ste mohli uverit ponizujucim reciam ? … Podla mna ste uzasna, mudra a krasna zena… Taku poeticku a krasnu knihu by som nenapisal, ani keby som sa zblaznil… Otraste sa a zite a tvorte dalej !

    • Reply Jozo 10. februára 2018 at 16:20

      Dalsi teplos

  • Reply Jeanette K. 8. februára 2018 at 17:26

    Krásná a křehká slova. Věřím, že se ti bude dařit úspěšně bojovat se svými strachy a nevzdáš se. Přeji mnoho sil <3
    Sama si procházím podobným obdobím, stále mám z něčeho strach, který stále jen prohlubuje tu, už tak až příliš hlubokou, nedůvěru sama v sebe. Někdy bych nejraději od všeho utekla nebo zůstala schovaná ve vlastní bublině, ale moc dobře vím, že to takhle nefunguje a tak jen sbírám síly se tomu všemu, právě tak jako teď ty, konečně postavit.

  • Reply Greta 8. februára 2018 at 19:00

    Je obdivuhodné, že dokážeš takto otvorene napísať o svojich pocitoch, ktoré iní skrývajú. Už to je podľa mňa veľká odvaha.
    Myslím si, že strach má úplne každý a zrejme všetci sa raz za čas dostaneme do situácií, v ktorých sa ocitneme na dne. Jemní a citliví ľudia, ako ty, to všetko znášajú oveľa ťažšie ale práve oni nakoniec o sebe zistia, že sú slnejší ako si o sebe mysleli. Uvidíš, aj s tebou to tak je.

  • Reply Sabi 11. februára 2018 at 10:44

    Veľmi obdivuhodná odvaha… A v niektorých riadkoch som našla samú seba, spred pol roka. Ukončenie vzťahu, rozhodnutia okolo školy a celkovo mojej budúcnosti. Verila som, že všetko bude tak ako som to naplánovala. A keď som tomu naozaj uverila začalo sa to diať. A teraz, v tomto období, som maximálne šťastná osoba. Po všetkých stránkach. Ono to nieje klišé, keď sa hovorí, že po daždi vyjde Slnko ? ja ti prajem aby aj tvoje Slnko už vyšlo a bola šťastná ?

  • Reply Sabi Lipovská 11. februára 2018 at 18:39

    je skvelé, že si našla odvahu tomu čeliť a utriediť si svoje myšlienky, ktoré posúvaš do sveta vo forme tohto článku 😉 prajem ti silu a všetko, čo v týchto chvíľach potrebuješ 🙂

    Sabi z blogu Beautiful savage

  • Reply Katka 27. februára 2018 at 17:03

    Dovolím si napísať sem jeden krásny citát.

    Jaskyňa, ktorej sa bojíme, skrýva poklad, ktorý hľadáme. (J.Cambell)

  • Komentáre

    This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.