O nás. Ženách, ktoré nechceme deti…

22. septembra 2017

Skutočnosť, že nechcem mať deti som si prvý raz uvedomila ešte ako dievčatko pri hre s kamarátkou. Nepáčilo sa jej moje zaobchádzanie s bábikou, na ktoré reagovala poznámkou, že budem zlá mama. Pamätám si, ako som vyhŕkla len: „Nebudem, lebo deti mať nechcem.“

To sa mohlo za tie roky zmeniť.

Ibaže nezmenilo.

Boli časy, kedy som sa pokúšala podľahnúť tlaku spoločnosti a milovaným okolo mňa. Hovorila som, že aj ja budem šťastnou mamičkou. Slovami. Kdesi hlbšie som vedela, že sú to len slová na upokojenie situácie. Dnes, keď som vo veku, kedy si všetci okolo mňa zakladajú rodiny, sa otázkam ohľadom detí nevyhnem. Už neuhýbam. Vždy na rovinu poviem, že ich mať nechcem. Odpoveďou sú mi poznámky typu: „to ťa prejde“, „čo si sa zbláznila“, „aby si raz neľutovala“ a veľa iných…

Keď som na jednej sociálnej sieti avízovala napísanie tohto článku, bola som prekvapená veľkou odozvou a podporou dievčat, ktoré sa radia ku mne. V ich správach sa objavovalo podobné: „doma to nechápu“ a „nebaví ma dookola vysvetľovať, že to tak cítim“. Zistila som, že nie som sama. Že žien ako ja, je veľa… Aj starších, aj mladších, aj takých, čo sa o tom boja hovoriť, aj takých, ktoré o tom nemlčia.

A prečo toto píšem?

Nemyslím si, že mať dieťa je univerzálne.  Že každá žena túži zažiť ten pocit. Niektoré z nás áno, iné zas nie. Predsa len rozhodnutiu mať dieťa môžu predchádzať viaceré dôvody, ale nemal by to byť tlak okolia, manžela, priateľa priateľky, alebo strach z toho, že to raz budeme ľutovať. Nemusíme plniť túžby iných a zabúdať na to, čo nám šepká naše vnútro. Nie každému hovorí vnútorný hlások, že rodina bez dieťaťa nie je kompletná.

Som ženou, ktorá nechce dieťa a častokrát sa stretávam s názorom, že je to nevyzrelé, bláznivé, hlúpe… Pre mňa je to prirodzené. Nebaví ma presviedčanie okolia, že „to“ príde, rovnako ako sa mi zunovali tie zdanlivé poľutovania.

Práve v takých chvíľach mi napadá: Prečo musíme mať názor na všetko? Prečo je pre nás tak dôležité vyjadriť sa k odlišnému, ktorému nerozumieme a vlastne sa ani nesnažíme? Je nutné druhých vysmiať, poučiť, hoci o to nestoja, alebo uštedriť im „dobre mienenú priateľskú radu“, o ktorú neprejavili záujem? Kde sa stratila viera, že aj odlišný názor, môže byť ten správny práve pre nich? Načo vnucovať vlastnú filozofiu, predstavu ideálneho života iným? Nevytvára si azda ideálny život každý sám? Veď aj pri slove láska sa každému vyjaví iná tvár. Prečo potom vytvárame šablóny na niečo tak ťažko definovateľné a individuálne ako túžba mať dieťa?

s láskou

daniela_slavik

You Might Also Like

23 komentárov

  • Reply Lucia 22. septembra 2017 at 19:14

    Uplne tomu rozumiem, teda ja asi nemam ten nazor, ze by som ich nechcela vobec, ale mnoho krat ma napadne, ze zena je brana pre spolocnost len ako rodicka, ked nerodi, jed zle, alebo ked vela rodi je zle tiez :D. V podstate chapem aj to, ze clovek chce poradit, povedat svoj nazor je fajn, aj ked ide o dobre mienenu radu aj to chapem, ale ked tu rada pocuva clovek od jedneho jedinca tisic krat a s vycitkou, to uz nenechava chladnou ani mna.
    LIFE IN PICTURES BY LU

  • Reply Ali cajazpalaca 22. septembra 2017 at 20:22

    Rozhodnutie stať sa matkou je na každej žene a musí to byť dobrovoľne. Pretože presne tá matka ktorá sa stane matkou kvôli tlaku okolia je potom zlou matkou. K dieťaťu si nevypustim vzťah ani lásku a bohužiaľ toto ovplyvní veľmi silné dvoch ľudí. Bohužiaľ, v naše spoločnosti je taká žena lepšia a prijateľnejšia ako tá čo sa rozhodla dieťa nemať.
    Veľmi dobre viem čo prežívas, ja som veľmi dlho dieťa nechcela. Jednoducho som sa necítila ani som to nepotrebovala. Môj chlap ma do ničoho netlačil. Chvalabohu. A potom som sa jedného dňa zobudila a zacítila som, že ho chcem. Bolo to vyslovene na mne a teraz viem že bolo správne. Ak by som sa rozhodla pre dieťa v čase, keď všetky okolo mňa sa množili, nikdy by som k malému nemala tak blízko ako teraz. Stále je to iba a len na žene ako sa k materstvu postaví. Aj teraz keď mám dieťa tvrdím, že do ničoho sa nedá nútiť. Do materstva už vôbec. Drž sa a stoj si za svojim.

  • Reply ClaraJay 22. septembra 2017 at 21:00

    Já děti moc chci, ale plně chápu ženy, které ne. Nejsme — a ani nemůžeme být — všechny mateřské typy a na to by měli myslet všichni lidé, než otevřou pusu. Ty neodsuzuješ je, tak proč by oni tebe mohli/měli? Hlavní je přece být šťastným člověkem, ať už s dítětem nebo bez něj 🙂

  • Reply Nelly Cadlenson 22. septembra 2017 at 21:43

    Úplně ti rozumím a rozhodně nepodléhej tlaku společnosti. Já si zase myslím, že dneska mají děti lidé, kteří by je mít ani neměli. Nemají na ně čas, dávají jim různé dárky jako náhrada za ně. Zkrátka to dítě pak trpí a nese si určité vzpomínky do dospělosti, kde se proces neustále opakuje.

  • Reply Sabi 23. septembra 2017 at 11:32

    opäť raz krásny článok 😉 v mojom prípade to zatiaľ nie je stopercentne isté, jeden nikdy nevie, čo bude cítiť o pár rokov, ale tiež skôr inklinujem k rozhodnutiu dieťa nemať… nikdy som sa nedokázala rozplývať nad malými novorodencami, ktorí všetkým okolo prišli rozkošní, ale ja som videla len malý červený pokrčený zemiak, ktorý navyše hrozne vreští a vyžaduje si 24-hodinovú pozornosť… 😀 takto to znie skutočne sadisticky, no pri deťoch skôr cítim toto a žiadne roztápanie srdca nehrozí …
    pomaly sa dostávam do veku, v akom mali moji rodičia mňa, a začínam počúvať poznámky o tom, že o chvíľu už aj ja budem matkou takého mini uzlíčka – a vždy, keď to počujem, všetky bunky môjho tela sa vzbúria, že nie, to teda určite nebudem! akurát som im to nikdy nepovedala nahlas, lebo by sa na mňa hneď oborili ,,argumentami“, o ktorých píšeš aj ty… ach no, nepomôžeme si 🙂

  • Reply reBarbora 23. septembra 2017 at 17:36

    Sice mám úplně jiné pohnutky, děti mám vlastně docela ráda, ale rozhodně nechci vlastní děti. Pokud si to s dětmi někdy rozmyslím, chci si nějaké adoptovat. Ale ve výsledku je to úplně stejné:
    „Je to od tebe sobecký.“
    „To tě brzy přejde.“ (I když s přibývajícím věkem tohle opadá.)
    „Každá žena by měla mít děti.“
    „A to si myslíš, že ti dají dítě k adopci, když můžeš mít vlastní?“ (No, možná nebude čistě bílé, ale mně je fakt jedno, že to třeba bude malý cikáně – což je pro lidi ještě horší, než samotný fakt, že nechci svoje děti.)
    „Ale u adoptovaných dětí nemáš jistotu, co z nich vyroste.“ (Jako bych u vlastních tu jistotu měla.)

    Je dobrý, že časem si na to lidi trochu zvyknout a přestanou tolik prudit (stejně jako když jsem přešla na veganství – prostě jim nic jiného nezbylo). Jen člověk musí sebrat odvahu a začít o tom mluvit dřív, než všichni budou předpokládat, že žena děti chce. Je těžký vysvětlovat partnerovi, se kterým žena je 5 let, že děti se konat nebudou. Já to radši vždycky hlásila už na prvním rande 😀

    • Reply Martina 27. septembra 2017 at 8:18

      Odpovedám na Tvoj komentár, nakoľko všetko, čo si napísala k adopcii si zakaždým vypočujem aj ja (a ešte omnho „zrelších“ podlostí na túto tému.)
      Článom samotný som očakávala od chvíle, od kedy Daniela avizovala jeho napísanie.
      S manželom sme sa doma bavili o tejto téme v ostatnom čase pomerne často a som rada, že konečne máme hlas, ktorý pomenoval veci tak, ako u niektorých z nás sú.
      Naozaj netuším, čo je na tejto téme také „tabuidné“ – veď rovnako, ako netúžime mať všetky napr. manžela/priateľa – jednoducho partnera, nemusíme túžiť ani po „naplnení vzťahu“, ako sa toomu zvykne hovoriť.
      Ja sa ale pýtam: je naozaj každý vzťah bez dieťaťa nenaplnený? Nie sme rodinou (zrejme v sociologickom slova zmysle nie), ale čo sme potom?
      Partneri? Manželia? Je to menej ako rodina v jej slovníkovej definícii?
      Odpoveď nech si dá každý sám.
      A propos deti a naplnenie manželstva/vzťahu – nemáte pocit, že veľakrát sú detí takou náplasťou? V okruhu mojich známych som si to už párkrát všimla a tu už nech si každý odpovie sám – je dieťa ako náplasť na neveru/nefungujúci vzťah niečo „viac“?

      Môj osobný príbeh bol obdobný, ako u Vás, dievčat z predchádzajúcich komentárov: k deťom vzťah nemám, neviem s nimi rozprávať, ani sa v ich prítomnosti nejako „normálne“ správať.
      Deti som veľmi dlho nechcela, no napokon sa to zmenilo. Len tak.
      Áno, tak zvlášnte, ako to znie sa to stalo, ale nič to nezmenilo na tom, aký mam vzťah k ďeťom.
      Dieťa by som chcela mať, ale ako to zatiaľ vyzerá, to sa tak ľahko (ak vôbec) nestane. A je to v poriadku. Tento pocit, že ja matkou v tom „pravom slova zmysle“ nikdy nebudem, bol zrejme odôvodnený.
      Ale podobne, ako Rebarborka z predchádzajúceho komentáru som otvorená adopcii v budúcnosti.
      Ǎno, možno to nesedí s mojim vzťahom k ďeťom, ale to sa, ako je to zrejmé aj z môjho osobného príbehu, môže zmeniť.
      Ak áno, budeme bojovať s ďalšími stereotypmi, kedy sa „budeme starať o CUDZIE deti“, z ktorých „nevieme čo vyrastie“ a „predsalen nebudú NAŠE“.
      Teším sa, čo život v tejto oblasti prinesie a chcem povzbudiť všetky z nás ako žena ženu.
      Buďme autentické a žijme podľa toho, ako to cítime a chceme MY, nie spoločnosť, okolie, priatelia, rodina ap.
      Postoje sa môžu zmeniť bez ohľadu na to, aby sme na to mali vplyv a to tiež patrí k životu, ale hlavne ostaňme svoje a rešpektujme názor a rozhodnutia iných.
      Držím nám všetkým palce 🙂

  • Reply Sue Diamond 25. septembra 2017 at 10:04

    Som rada, že si vyjadrila v tomto článku to, čo dlho cítim aj ja. Nikdy som k deťom vzťah nemala, nikdy ma nezaujímalo, keď kamarátky rozprávali o svojich krpcoch. Vždy som sa vysmievala z „kakáme, spinkáme, papáme“. Nemám k tomu vzťah, nie je to pre mňa zaujímavé. Nie žeby som im nepriala mať zdravú a šťastnú rodinu, ale proste nepotrebujem počúvať doslova o každom (s prepáčením) prde ich decka. Mama mi často hovorí, že to bude iné, keď budem mať vlastné dieťa. Ale nebude. Mám 26 rokov a žiadna bunka v mojom tele netúži stať sa matkou. Nielen, že sa desím potencionálneho pôrodu (odpadávam už pri pozeraní seriálu, v ktorom niekomu pichajú injekciu), ale skrátka nemyslím si, že dieťa je to, čo by naplnilo môj život. Som slobodná duša, neustále sa mením, mením svoje nálady, svoje názory, potrebujem nebyť ničím viazaná a obmedzovaná. A nech to vyznie akokoľvek kruto, dieťa je veľký záväzok a veľké obmedzenie. Je mi jedno, že veľa mojich spolužiačok už porodilo a povydávalo sa. Veď to nie je návod na šťastie. Vydávali sa, lebo neplánovane otehotneli. Keby neotehotneli, ako by dopadol ich vzťah? A vlastne ani to dieťa a (vynútená) svadba nie sú zárukou šťastného života až do smrti. Neviem, nerozumiem týmto spoločenským normám. Mať život naliňajkovaný a božechráň aby sme žili po svojom… :-/

  • Reply Jožko 25. septembra 2017 at 16:05

    Zeny su tu od toho aby rodili deti. Ako chcete vy teplosky udrzat populaciu na zemi? Nesnazte sa sami seba presvedcit ze nechcete mat potomstvo lebo je to prirodzeny pud kazdeho cloveka nieco po sebe na tejto zemi zanechat. Ty Danka po sebe zanechas len smutnu rodinu a sado maso vybavicku…

    • Reply Sue Diamond 26. septembra 2017 at 9:46

      Za to na teba musia byť tvoje deti náramne hrdé -_-

    • Reply Petush Kay 26. septembra 2017 at 11:56

      Prepac ze to takto poviem, ale to co si napisal je velmi hlupe. Obsirnejsie sa k tomu vyjadrovat nebudem, pretoze nemam cas, ale zamysli sa nad svojim konzervativnym nazorom prosim trosku. Niekomu chuti maso, niekomu nie. Niekto je abstinent, niekto chlasta kazdy vikend. Niekto chce navzdy zostat vo svojej rodnej krajine, ini chcu ist do sveta. Niekto chce deti, niekto iny zas nie. Je to uplne normalne 🙂

    • Reply TerraDV 3. októbra 2017 at 9:31

      To je zas někdo přechytralý, že pane? Nejsem lesbička a děti jsou ta poslední věc, na kterou myslím. Jestli budou nevím, ale spíše ne… a rozhodně se do nich nebudu nutit jen proto, že je někdo přesvědčený o tom, že je to moje povinnost. Co na světě zanechám je jen a jen na mě a jestli to budou děti nebo něco jiného je opět jen a jen na mě. Nechci tu zanechat něco, co nebudu z celého srdce milovat a nebudu tomu oddaná. A jako sorry, ale při čtení zpráv o tom, co se děje v dnešním světě, tak do takového prostředí bych dítě opravdu přivést nechtěla.

  • Reply Rachel roo 27. septembra 2017 at 15:16

    Amen sestro ❤️

  • Reply Adriána 1. októbra 2017 at 0:45

    Viem, že raz chcem mať dieťa. Raz. Nie teraz. Nie som na to pripravená, netúžim po tom, ale napriek tomu chcem mať raz dieťa. V mojom okolí teraz každá druhá čaká babo, každá druhá ma už dieťa, ale ze by som za túžila po vlastnom to nie. Chcem sa zabávať, i keď to znamená byť celý deň v posteli s knihou alebo nejakým seriálom, chcem cestovať aj keď to znamená iba náhodná cesta do Maďarska, chcem tvoriť a chcem sa hlavne venovať sebe a priateľovi, chcem si uvariť čaj a naliať si doň tatranský čaj, otvorit víno a variť večeru.
    V predchádzajúcej práci sa ma stály zákazníci pýtali na čo čakám, ved už mám na to vek. Ale no ved mam iba 22, najbližšie roky si chcem ešte užiť a potom keď budem pripravená, budem mať aj dieťa.

    • Reply marcela 1. októbra 2017 at 20:12

      presne! aj o cestách, aj o venovaní sa sebe a priateľovi, aj o tatranskom čaji. jediné, čo je mne osobne čoraz viac nepríjemné, je pocit, že mi chýba ten rozmer, jedna celá stránka osobnosti čo majú tie ostatné+ostatní. A napriek tomu, že mi to vyhovuje, že nemám žiadne biologické hodiny a tak, začínam mať pocit ako keby všetci snáď videli v tme a ja otváram oči, snažím sa, a nič sa nedeje. ale aj keď je to pre mňa dosť desivý pocit, že všetci sa tešia z čohosi, čo ide úplne pomimo mňa, ešte desivejšia by bola pre mňa možnosť dieťaťa. Hovorím si, že možno to na mňa jedného dňa príde, ale netúžim po tom, aby to na mňa prišlo – skôr by som len chcela pochopiť, čo na tom vidia iní. možno sa potom nadchnem tiež. boh vie.

  • Reply Gabriela 7. októbra 2017 at 8:52

    Milé dievčatá, po tom všetkom čo ste tu popísali mi vychádza len jediné, nemáte na to ešte rozum, alebo ste nestretli toho pravého chlapa pri ktorom to príde samo. Vôbec to totiž nezáleží od Vášho rozhodnutia, ako tu píšete a ako si najivne myslíte.Príroda si to zariadila sama.( inak by ľudstvo vyhynulo)Príde On, a nastane chemycká reakcia, ktorá vo Vás (samozrejme okrem iného)zobudí túžbu po dieťati. Ak to neprichádza, a Vy už máte 30 preč, ste v tej nesprávnej posteli ako sa vraví. A ak máte 22, ako tu píšte, tak na dieťa ani nepomyslite.V tomto veku ešte nemáte na to , aby ste sa dokázali obetovať pre rodinu. Materstvo je úžasné, a po rokoch zistíte, že to je jediné čo dáva životu zmysel, ale musíte byť na to zrelé. Ak nie ste , robte všetko preto, aby ste neotehotneli, lebo neexistuje nič horšie ako potrat.
    Držím palce

  • Reply 6 kníh, ktoré ma inšpirovali a dodali odvahu vykročiť vlastnou cestou - Flung out of space 22. októbra 2017 at 13:05

    […] stáli za prečítanie.  A mala som pravdu! Jedna z nich ma následne inšpirovala k napísaniu jedného z najúspešnejších článkov na blogu. Otvorenosť s akou je kniha napísaná vo mne vzbudzuje nutkavý pocit, skúsiť to tiež… […]

  • Reply Zuzka K 30. októbra 2017 at 12:42

    Zaujimavý a v podstate kontroverzný článok, ktorý proste vždy bude mať svojich odporcov a priaznivcov. Ja sa ale spýtam inak. To nie je o tom, že vztah bez dietata je nenaplnený, čo by nebol, može byt naplnený aj bez dietata. Ale to je skor o tom, že ty nechceš, aby tu po tebe niekto ostal?? Tvoja krv, tvoje gény, atd??? Nie nejdem ta presviedčat o mojej pravde, len to je také moje zamyslenie, lebo teda ja si nemyslim, že k štastnemu vztahu, či k štastnemu životu treba mat dieta. Ale ide mi skor o to, čo a kto tu po mne zostane…. A ešte by som suhlasila aj s posledným komentárom…. je to aj o veku, o tom, akého partnera máme a o roznych iných okolnostiach. Neviem, kolko máš presne rokov, ale určite nie viac ako 30. A teda poviem ti, že ja som ešte v 25 vobec netužila mat deti. Ale v 30tke sa človek na všetko pozerá inak…

    • Reply Flung out of space 30. októbra 2017 at 12:52

      A musí to byť nutne dieťa, ktoré tu po mne ostane? Nemôže to byť kniha? Moje myšlienky alebo slová, ktoré sa ľudí dotknú? Popravde, nemám potrebu tu po sebe zanechávať dieťa. A máš pravdu, je to aj o veku. Mám 29 a netúžim mať dieťa. Neviem, či tých 10 mesiacov, ktoré mi do 30tky chýbajú niečo zmenia… Skôr nie.

  • Reply Daniella 10. novembra 2017 at 20:46

    Ja sa bojim, ze ma manzel opusti… brali sme sa s tym ze deti mat budeme, ale neskor. Myslela som si, ze TO pride. Neprichadza, materinsky pud ani naznak, mam 32 a netuzim sa stat matkou. Nechcem ale prist o muza, ktoreho lubim….

    • Reply Flung out of space 12. novembra 2017 at 10:34

      Chápem, že si v ťažkej situácii, ale nenechaj sa dotlačiť do niečoho, čo nechceš. Mať dieťa je veľká vec. Skús sa s ním o tom rozprávať. Myslím, že komunikáciou sa dá veľa vyriešiť. Veľmi ti držím palce!

  • Reply Bea 1. decembra 2017 at 17:12

    Mala som totiž na maternici nezhubný nádor a museli ma operovať. A potom som sa pýtala či môžem mať deti. Povedali mi, že áno. Ale mohlo by to byť rizikové a muselo by to byť cisárskym rezom. Takže z tohto dôvodu po tom netúžim mať deti. Len pri predstave , že by mi mali rozrezať brucho mi je zle. Tak ma nesudte.

  • Reply Katka 7. decembra 2017 at 9:03

    Pekne napísané. Ja síce deti chcem mať, ale stretávam sa s množstvom žien, ktoré dnes uvažujú presne ako ty, a bojujú s tým, ako na to ľudia reagujú. My, najmä Slováci, ešte stále nie sme dosť otvorení a nie sme schopní akceptovať „odlišnosť“.

    Každému, kto sa pozastavuje nad touto témou, buď pretože si nie je istý či chce vôbec deti, alebo je pohoršený a nechápe ako to , že niekto iný nechce mať deti odporúčam knihu : Confessions of a Childfree Woman.

  • Komentáre

    This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.