Opustiť? Zostať?

Opustiť? Zostať?
Opustiť? Zostať? Opýtal sa ma dnes ráno Blogger, keď som otvorila čistú stránku, na ktorú som plánovala napísať príspevok… no po piatich minútach
v spoločnosti ťaživých tónov Maxa Richtera som nenapísala ani čiarku. Automaticky som klikla na šípku Späť…
Opustiť alebo zostať? Naliehal…
Zostala som. Predsa len mám, čo povedať…

Občas sa tvárime, že sa nič nestalo, ibaže sa toho stalo až príliš veľa
 
Zo skúsenosti viem, že ľudia nechcú počúvať o problémoch (výnimkou sú najlepšie priateľky a bútľavé vŕby, ktoré to majú tak trochu v náplni práce) a ja zas nie som typ, ktorý by vešal svoje problémy na nos hocikomu. O svojich smútkoch nehovorím… väčšinou ak sa ma niekto opýta – Ako sa máš? poviem len fajn. Taká malá univerzálna lož, ktorá ma chráni pred neľútostným Prečo? alebo Čo sa stalo?
Ja viem, ani toto nie je práve najlepšie riešenie. Ale som skôr tajnostkár ako notorický sťažovač.
No učím sa o svojich problémoch písať.
Píšem listy, ktoré neposielam…
Píšem slová, ktoré nik nečíta… len tak sama pre seba, pre svoju dušu a pochopenie.
A fotím… fotím smútok, pod ktorý ľudia občas napíšu „krásne“ bez toho, aby sa zamysleli…
Ale to nič.
Dôležité je, že to dokážem „vypustiť“…
PS: Máte s tým podobné skúsenosti? Alebo ste nikdy nemali problém hovoriť o svojich trápeniach?
Love// Daniela
find me on instagram:

@daniela_slavik
12 Comments
  1. Milá moja (a krásna) Danielka. Presne chápem ako sa cítiš. Rovaký blok a smútok momentálne pociťujem aj ja. No ja som v tomto prípade dala "opustiť". Nedokážem ani tú čiarku, článok som publikovala len preto, lebo bol pripravený pár týždňov dopredu, no aj tak mi nevyznieva úprimne. Mám toho toľko čo by som chcela povedať, napísať… No len mlčím a nezmohnem sa na to. Verím, že ťa smútok prejde, že sa opäť rozbehneš a budeš tešiť mňa a všetkých svojich verných čitateľov aj naďalej <3

  2. Ahoj, mám to podobně, jen pak když to přeteče začne to ze mě neřízeně lítat ven. Pak se mi trochu uleví a můžu zase fungovat. Držim palce ať ti je brzy lépe a svět je zase bez poskvrnky😊 hezký den přeji

  3. Každý z nás má nejaké tajomstvá a "poklady", o ktoré sa nechce deliť s ostatnými. Z môjho pohľadu poviem, že ja som často tou bútľavou vŕbou. Mám asi dvoch či troch ľudí, ktorým sa dokážem vyspovedať a za tých som nesmierne, nesmierne vďačná. Ale keď by som sa rada otvorila aj ostatným, tí to väčšinou nechápu. Už som to párkrát skúsila, no po týchto skúsenostiach som si povedala, že tie svoje "bútľavé vŕby" už mám. Väčšinou sa mi pri ostatných dostalo len nechápavých poprípade čudných pohľadov. Pretože niektoré veci sa im zdali smiešne či banálne. Ono každý človek vníma svet svojimi očami a zmyslami inak. Aj preto som sa naučila taktiež načúvať a nepolemizovať. I keď mi príde niečo ako maličkosť, ihneď si predstavím seba. Každý vnímame veci relatívne. A i napriek tomu, že niekomu sa to môže zdať ako niečo nepodstatné, pre nás to môže znamenať veľký ťaživý pocit na duši. Nehovoriac o tom, keď mám niekedy doslova ten pocit "prázdnej duše" … Vtedy prestanem robiť akúkoľvek činnosť, zababuším sa do deky, zoberiem si niečo na pitie a browsujem pekné obrázky na pohladenie svojej duše na Tumblr ♥ Ten mi väčšinou pomôže ✿

    ❀ Spring with Zaful ❀

  4. Jediné, čo mi teraz napadá je, že tie najdôležitejšie pocity si často nechávame pre seba… Asi to tak proste má byť.

  5. Dani, nedus to v sobě. I kdyby jsi to psala na papír.. není to to samé, jako když se někomu svěříš. Akorát ti to dává pocit, že si to ze sebe vydala pryč. Raději si s někým promluv. Věř mi.
    U mně tyhle věci málem skončily špatnou situací. Nechtěla bych, aby si se dostala na dno, kde jsem byla já. Nepřála bych to nikomu.
    Neuzavírej se do sebe.
    A jestli máš ráda knihy.. Jedna mi pomohla se z toto dostat ven. jmenuje se MOC od J. Byrne,

    Vee

    YourVee.blogspot.com

  6. Musím říct, že je to hodně zajímavé téma… chci říct, opravdu se nad tím takhle zamyslet. Já asi většinou volím takový mix všeho. Držím to v sobě, ale pak se něco stane a já už to nevydržím, a tak zvednu telefon a všechno vyklopím kamarádce. Nebo se naštvu a napíšu si (jen tak pro sebe) článek, zápis do deníčku nebo něco podobného. Ale chápu tě s těmi fotografiemi… lidi všechno vidí dost zjednodušeně a nesnaží se hledat něco víc, nějakou myšlenku nebo cit. Doufám, že ať už se děje cokoli, projdeš si tím a bude zase fajn – ale tentokrát už doopravdy. 🙂
    Young, wild and free

  7. Ja skôr patrím k ľuďom, ktorí sa potrebujú z vecí vyrozprávať, prebrať si ich s najbližšími .. či už sú to rodičia, s ktorými sa bavím o veľa veciach, alebo kamarátky, kamaráti .. často som sa však rozprávala len o tom, o čom som chcela a iné veci som potláčala, čo ma vlastne nakoniec dostalo až k psychológovi, ktorý ma naučil že o veciach treba hovoriť. Napríklad vo vzťahu si myslím že je dôležité komunikovať, hovoriť veci otvorene a nehrať také tie "hry", ku ktorým sa veľa ľudí uchyľuje ..

    http://www.nasklee.com

  8. Nemám problém mluvit o trapení, ale obvykle to podavám s davkou ironie. Zlehčuju to. 😀 Pomáhá mi to. 🙂
    Máš pravdu, důležite je dostat to ze sebe ven.

  9. Mám také podobnou zkušenost. Občas si zapisuji myšlenky, když se cítím smutný nebo zklamaný. Nedokážu o svých problémech mluvit s lidmi kolem, ale to je běžné…

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *