Píšem, teda som...

Píšem, teda som...

Sedím s notebookom na kolenách, ručičky hodiniek sa snúbia na dvanástke a mne sa stále nechce spať… skôr naopak. Oči mi žiaria šťastím, ťukám do klávesnice, aby som zachytila všetko alebo aspoň väčšinu toho, čo mi múza našepkáva. Dnes som si spomenula na tie emóciami opradené dni, keď som začala písať knihu. Nápad som nosila v hlave niekoľko mesiacov, ale až 14.6. som sa pustila do jeho realizácie.

Ten dátum si pamätám… Nie žeby som bola taký dátumový pamätník, ale v jednom záchvate šialeného upratovania, ktorý nastal po úspešných štátniciach, som sa vrhla na pretriedenie „papierových záležitostí“. Objavila som minuloročný kalendár a v ňom zakrúžkovaný 14. deň júna s drobným A (ako Anabela).

Písanie – niečo medzi utrpením a zábavou

Písanie má okrem vyššie opísanej euforickej stránky, aj tú temnejšiu, ktorú pozná každý autor alebo bloger… Môžeme presedieť aj hodiny za notebookom alebo s perom v ruke a čmárať písmenká, no nedávajú zmysel. Podopierame si rukou bradu, tupo zízame na monitor v snahe napojiť sa na predošlú vetu, no nefunguje to… aj také dni musia byť.  A práve tie ma naučili, že ak na seba priveľmi tlačím, je to kontraproduktívne. Vtedy sa snažím nájsť inú činnosť, prísť na iné myšlienky a k písaniu sa vrátiť neskôr. Skúste to tiež.

Len sama (so) sebou

Raz som v rozhovore dostala zvláštnu otázku: Prečo píšeš? Chvíľku som váhala a odpovedala, lebo to tak cítim. Niekto vyjadruje to, čo má v sebe slovami, hlasom, niekto štetcom, či ceruzkou… ja to robím cez písmenká.

Písanie beriem ako skúmanie svojej duše, častokrát pri opätovnom čítaní svojich textov zisťujem, že do postáv premietam seba… svoje smútky, túžby, sny, nesplnené ideály. Písanie mi pomáha v tých najťažších chvíľach, kedy niečo nedokážem povedať, no viem to napísať. Napísať  to sebe, alebo len tak sama pre seba pár vetami do Five-minute journal.

Písanie je aj únikom do iného sveta… takého, ktorý si viem sama vytvoriť, môžem byť kým len chcem, robiť, čo chcem. Písanie je pre mňa vlastne snívanie na papieri, terapia a zároveň prostriedok, ako sa porozprávať s vami všetkými.

A prečo píšete vy? 

S láskou
@daniela_slavik

9 Comments
  1. Když člověk opravdu „píše tedy je“, je pak už těžké říct, proč vlastně píše. Krásně jsi to zformulovala. Unikání do vlastního světa fantazie zbožňuju.
    A ještě jednou gratuluji k úspěšným státnicím 🙂

  2. Nádherne sformulované. <3
    Prečo píšem? Fakt dobrá otázka… nie ťažká, len je ťažké odpovedať tak, aby mi všetci rozumeli.
    Píšem, lebo mi inak nedá.
    Píšem, lebo tie myšlienky, pocity, hlasy a túžby niekam dať musím.
    Píšem, lebo mi to pomáha – alebo to pomôže iným.

    1. Ďakujem, Timka.
      Súhlasím… hlavne ten posledný dôvod (vlastne oba).

  3. Písanie je jedna z mojich najobľúbenejších činnosti 🙂 zrelaxujem sa a vytvorím niečo, z čoho sa väčšinou potom teším 🙂 pre mna je to taký druh sebarealizácie 🙂 práve preto som teraz začala zase písať blog 🙂 lebo mi to veľmi chýbalo z času na čas ..

  4. prekrásne slová 🙂 v tvojej hlave musia víriť krásne myšlienky a mňa neopísateľne veľmi baví čítať si ich virtuálnu aj knižnú podobu 😉 presne, ako píšeš, autor musí mať aj chvíľkové bloky, aby potom prišli tie dni, keď by sme písali a písali a prestáva pre nás existovať denný harmonogram… a to je jeden z najúžasnejších pocitov na svete 🙂 to je pre mňa to, prečo píšem – lebo sa vtedy kompletne otvára moje srdce, všetko vychádza von a nejde to zastaviť… pre mňa ako silného introverta je to nezvyčajné, ale vzrušujúce 🙂

  5. Inak s tým blokom je to fakt hrôza. Viem že to byť musí, ale keď príde vždy v tú najnevhodnejsiu chvíľu, keď mám na písanie čas. Keď som zaneprázdnena tak by som písala…
    Píšem lebo musím. Príbehy či články sa derú von skrz prsty a dotieraju kým ich nevypustim. Je to silnejšie ako ja 😀.

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *